Stretli sme sa v Žiline, tanečníci z rôznych folklórnych súborov z celého Slovenska, ale ani jeden nepoznal ľudové tance ani piesne z najbližšieho okolia mesta, v ktorom sme žili. Od januára 2018 sme začali zbierať a študovať prvé materiály s myšlienkou založiť nový folklórny kolektív.
Nosná myšlienka a naše spoločné predstavy o šírení pôvodnej archaickej kultúry z obdobia prelomu 19. a 20. storočia zaujali Krajské kultúrne stredisko v Žiline, ktoré nám poskytlo priestory pre naše bádanie a tvorbu. Na prvom spoločnom nácviku v Makovického dome sme sa stretli 6.6.2018 a založili Klub autentického folklóru Hojana.
Všetci, rovnako naočkovaní zvedavosťou, sme začali pátrať po koreňoch tanečného folklóru z okolia Žiliny. Neznáma oblasť medzi folkloristami, menej prebádaná. Pustili sme sa do skúmania prvých nemých filmových záznamov z roku 1961 z Kysúc. Stretli sme sa s ústretovosťou a nadšením kamarátov folkloristov, s prvými fanúšikmi nášho pokusu o znovuzrodenie dávno zabudnutého a ochotnými spolupracovníkmi, čo nás povzbudzuje do práce so signálom pokračovať a vytrvať. Ďalším povzbudením boli pozvania a účinkovania na folklórnych festivaloch a folklórnych slávnostiach vo Východnej a Zuberci a na podujatiach, kde bol žiadaný a ocenený náš autentický prejav.
Naším snom je oživenie folklóru Kysúc, časom Horného Považia a Rajeckej doliny pomocou filmových záznamov z minulého storočia a našich vlastných výskumov u žijúcich pamätníkov, študovania zápiskov, kníh a dostupných materiálov za jeden život a vytvoriť tak pamäťovú stopu pre ďalšiu generáciu vo forme tanečno-hudobných dielov.
Hojana označuje miesto pri jánskych ohňoch, kde sa stretávali ľudia a spoločne sa zabávali. To pre nás znamená Hojana aj dnes – miesto, kde sa stretávame a tešíme sa zo znovuobjaveného a radosť prinášame so sebou aj na pódia a medzi našich divákov. Potešíme sa každej dobrej rade, každej spomienke pamätníkov, ktorí by sa s nami podelili o zážitky, aj každému tanečníkovi, spevákovi, muzikantovi, ktorého napĺňa hľadanie a spolupodieľanie sa na spájaní vybádaného do spoločného diela.
Lucia Bačkorová
Maminka vraví, že som skôr tancovala, ako chodila. A ešte skôr rozprávala, ako chodila. Tak šup na ZUŠku a do detského folklórneho krúžku. Utkvela mi spomienka, ako som jedenásťročná prešla okolo zapnutej televízie, kde práve vysielali galaprogram Východnej. Prevrátila som očami a išla som ďalej. O tri roky neskôr som už tancovala v mikulášskom folklórnom súbore Váh a neprestala som až do presťahovania sa za prácou do Žiliny. 14 rokov nabitých vystúpeniami, troma výročiami, zájazdmi, sústredeniami, svalovicami zo smiechu, priateľstvami na celý život a svadbou. A pribudli mi dve nové mamy – súborové: Mirka Palanová a Mária Palásthyová. Fascinovalo ma, ako vedeli hľadať a oživovať spomienky, a potom tvoriť.
Súborový život som zamenila na tri roky študovaním tanečnej pedagogiky v Liptovskom Hrádku.
V Žiline pribudli do života ďalší dôležití ľudia – naše dve deti. A keď sa už aj tie začali vrtieť, nastal čas vrátiť sa k starej vášni. Lenže kde, s kým, ako. Tancovať tance z celého Slovenska je fajn, ale bola som zvedavá na okolie Žiliny. Zistila som, že nie som sama zvedavá. Podpora na založenie vlastnej pátracej partie prichádzala postupne od tancuchtivých nadšencov, od manžela, od priateľov. Tak sme si založili vlastné … oné. Je to drina, more času, smiech cez slzy a pot, preto si vážim každého, kto sa na to dal a kto sa ku nám pridá. Lebo to je z lásky. ❤️
Daniela Simanová
Myslím si, že ak má človek robiť niečo naplno, musí v tom vidieť zmysel. A ja vidím zmysel v uchovaní niečoho, čo nám závratnou rýchlosťou umiera – tradičná ľudová kultúra. Jej hodnotu vidí len ten, kto chce. A ja chcem. A práve preto sa veľmi teším, že patrím do kolektívu KAF Hojana, ktorá túto hodnotu nielen vidí, ale ňou naplno žije.
Také oné všeličo ľudové mi bolo blízke odjakživa. Okolo folklóru sa pohybujem už 100 rokov, preto ma (isto s láskou) niektorí naši členovia volajú fosília ? A aj teraz sa v pracovnom aj voľnom čase snažím priložiť ruku k dielu a prispieť tak k oživeniu starých a možno aj zabudnutých foriem ľudovej kultúry.
No a v Hojane je okrem iného super, že aj keď sme každý z iného kúta Slovenska, máme veľa spoločného. Napríklad aj to, že sa vieme zabaviť bez hocičoho… Aj s hocičím… No veď viete ? 🙂
Miroslava Paráčová
Asi vzdelávanie vo folkloristike mi otvorilo oči a zrazu som našla zmysel svojho, oné, pôsobenia vo ,,folklórnom svete“. Našla som smer, ktorým sa chcem uberať. Našla som ľudí – priateľov, ktorí chcú tým smerom kráčať tiež. Čo môže byť väčšia radosť? 🙂
Mám pocit, že súčasnosť je preplnená štylizovaným folklórom, ale toho blízkeho k pôvodnému je na scéne menej. Mne sa páči objavovať tance pôvodné, archaické, či autentické a v takej akoby ,,surovej“ podobe ich aj prinášať divákom.
Pôvodné tance v pôvodných odevoch so štýlovou muzikou a zrazu sa prenesiete akoby tam – do tej krčmy, či humna alebo na lúku spred sto rokov… 🙂
Mirka Polohová Ivanová
Srdcom som Liptáčka. Bývam v dolnoliptovskej obci Stankovany. Veľa času však venujem krásnej Orave, kde pracujem ako metodička pre folklór na Oravskom kultúrnom stredisku v Dolnom Kubíne. Do Hojany som prišla spoznávať, skúmať a prezentovať javy ľudovej kultúry regiónov, v blízkom aj vzdialenejšom okolí Žiliny.
Mária Vankušová
Narodila som sa v Žiline, ako posledné dieťa svojich rodičov, snáď podporujúc známu teóriu „Do tretice všetko dobre“. Už počas škôlkarských rokov sa vo mne začala intenzívne prebúdzať túžba po tanci, keď ma s plačom na karnevaloch odvádzali z parketu, pretože už vraj naozaj stačilo a bolo treba ísť domov. Počas základnej školy som sa sústredila na hudbu a s hrdosťou absolvovala hru na klavíri. Už tam som však tušila, že to nebude smer, ktorým sa chcem uberať a keď som počas strednej školy pričuchla k folklóru, zistila som, že to už bude asi nastálo. ❤️ Momentálne študujem v Bratislave a v zmysle porekadla Láska aj hory prenáša, sa s láskou a úctou k tradíciám prenášam domov, k našej Hojane. 🙂
Jakub Trúchly
Začalo sa to pred dvadsiatimi rokmi v detskom folklórnom súbore. Postupne som sa prespieval a pretancoval do mládežníckeho kolektívu. Tam som spoznal kamarátov, parťákov a moju Mirku. Ako plynul čas, niektorí sme sa rozutekali na vysoké školy, iní za prácou. Tak som na spev a tanec trochu zabudol. No ako to býva, cnie sa za tým čo vás baví. Keď som sa dopočul o tom, že partia mladých ľudí hľadá nových členov, ktorí sa chcú venovať tanečnému a spevnému materiálu z Kysúc, neváhal som ani chvíľku. Prišiel som na konkurz a už ma mali v hrsti. A tak som tu, v kolektíve skvelých ľudí so zmyslom pre humor a chuťou objavovať dávno stratené.
Antónia Rokošná
Folklór bola voľba, pre ktorú sa namiesto mňa rozhodli moji rodičia, a tak ma ako trojročnú začali dvakrát v týždni odkladať na dve hodiny do detského súboru. Od vtedy som sa pretancovala od jednoduchého vigančeka až k vlastnému kroju, o ktorý sa treba starať aj celý deň. Od foriem spracovania, ktoré s folklórom ani nemajú veľa spoločného, až po improvizáciu na scéne, ktorá je inšpirovaná tancom konkrétnych osôb zo zachovaných archívnych materiálov. A to je tá forma, pri ktorej som sa zastavila, pretože ma očarila svojou zložitosťou v jednoduchosti, krásou v estetickej nedokonalosti, individuálnosťou v časoch začínajúceho kolektivizmu, ktorý sa už dlho drží v povedomí Slovákov ako základný kameň ideálu krásy vo folklorizme. A preto som rozhodnutie mojich rodičov prijala a nasmerovala ho k oné… Hojane. ? No tento smer by som nenabrala, keby… ako to už v tých folklórnych kruhoch býva zvykom… som nespoznala jedného Gorala, s ktorým spoločne pátrame po zákutiach folklóru z horských oblastí dnešného slovensko-poľského pohraničia ❤️
Janko Niemczyk
Prvýkrát som sa národil v Poľsku v 1994 roku. Po druhýkrát som prišiel na tento svet 22 rokov neskôr keď na Tancovaní pod Kriváňom som sa odvážil poskladať prvú vetu v slovenčine. Od tejto chvile vediem dva úspešné životy (hoci na tanečné súťaže chodiť nesmiem). Bavia ma najmä veci ktoré nemusím robiť. Vďaka slovenským zákonom všetky moje aktivity sú ochotnické lebo štát si nechava 39% z každej zakazky. Tým padom ničim sa neživím a som štastný. V Hojane poctivo dohľadam že či všetci členovia hovoria spisovne. Žiadne „môžme“ alebo „koho je to“ neujde mojej pozornosti.
Martin Ferletjak
Pochádzam z liptovskej obce Lúčky, kde som už na základnej škole prvý krát pričuchol ku folklóru. Naplno som sa mu však začal venovať až na vysokej škole, kedy som tri roky odtancoval a odspieval vo folklórnom súbore v rodnej obci a neskôr deväť rokov v Žiline. Folklórne radosti sa však čoraz ťažšie začali prepája s pracovnými povinnosťami či zdravotnými obmedzeniami a tak som si spravil od folklóru dlhšiu pauzu. Silné priateľstvá, láska ku folklóru a nadšenie pre autentickosť ma však opäť zaviedli do partie skvelých ľudí, do Hojany.
Mária Luptáková
Tanec a hudba ma sprevádzali od malička, približne 10 rokov som tancovala v tanečnom klube v Liptovskom Hrádku, ale nikdy som sa nevenovala konkrétne folklóru. S folklórom som aktívne začala práve s Hojanou. Po presťahovaní do Žiliny, sme s mojím už aktuálne manželom hľadali niečo, v čom by sme sa vedeli spolu angažovať a kde by sme zmysluplne trávili voľný čas. A našli sme Hojanu 😊 Partiu super ľudí, s ktorými sa človek nikdy nenudí a ktorých práca má zmysel. Tanec považujem za veľmi dôležitú súčasť v mojom živote a aj napriek tomu, že som sa folklóru nevenovala od malička, ak je chuť a odhodlanie, cesta k nemu sa dá nájsť v akomkoľvek veku.
Miroslav Lupták
Narodil som sa do malého mestečka Liptovský Hrádok, kde som aj vyrastal. Moje prvé tanečné kroky sa začali už počas škôlky v detskom folklórnom súbore Belanka a neskôr v stredoškolskom súbore Tatrín. Počas tejto doby sa mi folklór definitívne vryl do srdca a ostane tam až do konca života. Keďže som sa chcel venovať aj autentickému folklóru, pretancoval som sa do folklórnej skupiny Kriváň vo Východnej. Roky a zážitky s folklórom pribúdali a osud mi priniesol do života Hojanu, túto skvelú partiu ľudí, s ktorými veľmi rád trávim čas. Odvádzajú neskutočnú robotu v zachovávaní autentických prejavov vo folklóre a preto som hrdý, že môžem byť ich súčasťou.